"V športe by malo ísť o viac" tvrdí Adriana Hosťovecká.

O menežmente klubu v čase krízy, zasiahnutej spoločnosti, jej dopadu na klub a šport, sme sa rozprávali s prezidentkou HK Trnava Gladiators, Adrianou Hosťoveckou. 

Adriana, ako vnímaš súčasnú situáciu z ľudského pohľadu? 

Som prekvapená disciplinovanosťou našich ľudí. Milé spoznanie. Nič nepodceňujeme, ale ani neprepadáme panike. Správame sa zodpovedne a po dlhej dobe som na nás pyšná. Neviem presne zadefinovať, čo sa deje, lebo sme to nezažili, ani naši rodičia a dokonca ani naši starkí. Ale vidieť, že ak ide do tuhého, vieme sa vpratať do kože. Konečne vieme, čo dokáže neistota a možno trocha strach... o nás, o druhých, o naše deti.  

Preskočme na šport, počas celého  obdobia odkedy si prebrala žezlo prezidentky HK Trnava Gladiators sa snažíš predovšetkým stabilizovať ekonomickú situáciu klubu. V akej kondícií sa momentálne klub nachádza po stránke športovej a ekonomickej? 

Po stránke športovej sú na tom naše deti a mládež vynikajúco. Dúfam, že nás táto situácia nezastaví v rozlete a že sa decká doma v rámci možností hýbu, snažíme sa ich k tomu nabádať. Muži skončili v 1.lige na poslednom mieste. Hodnotení už bolo dosť, nebudem rozoberať túto tému. Je to skôr vec na naše vnútorné hodnotenie. Musíme sa z toho poučiť, najmä ja. Nastavila som na začiatku trénerom kritériá: za každú cenu udržať v hokeji domácich hráčov. Bola to chyba. Moja. Na strane druhej, ak by sme nedali domácim hráčom priestor v Trnave, asi by chlapci s hokejom skončili. Dúfam, že si to všetko uvedomujú a že sú materskému klubu vďační. Keď sme začiatkom novembra pochopili, že sa zo spodnej časti tabuľky veľmi nemáme kam posunúť, otvorili sme káder pre talenty z dorastu a juniorky. Takže aj muži u nás splnili predsavzatie, s ktorým som do Trnavy prišla: rozvíjame našich mladých hráčov. Čo sa týka ekonomiky, je to s odretými ušami. Prebrala som klub na úpadku a spolu s trénerským kádrom robíme všetko preto, aby sme športovo rástli. Nech to stojí, čo to stojí. Splácam 100-tisícový dlh hneď zo štartu môjho pôsobenia, za 2 sezóny sme dlh nenavýšili. Troška sme z neho odkrojili, zveľaďujeme hokej ako taký, ale je pravda, že často potrebujem trpezlivosť pri platení nových faktúr. Dĺžim ľuďom, ktorí robia pre klub, dĺžime niečo ešte hráčom za sezónu, ktorá sa skončila, nemáme zaplatené štartovné v SZĽH, čo je zhruba za celý Klub niečo cez 28 000 Eur. Pred nikým sa nezatajujem, snažím sa vysvetľovať a pomaly dlhy splácať. Také normálne pôsobenie v slovenskom športe. Nič výnimočné.... Čo bude ďalej v súvislosti so súčasnou situáciou na celom svete, netuším. Ale urobím všetko preto, aby som nemusela ohroziť ľudí, ktorí sú od klubu bytostne závislí a ktorí vlastne robia Klub klubom. A to sú tréneri. Zabojujem, aby sa ich situácia nedotkla. K tomuto som v marci, keď sme zatvárali štadión vyzvala aj rodičov. Požiadala som ich, aby Klubu pomohli aj v súčasnej situácii, aby neprestali platiť poplatky. Ak platiť nebudú chcieť, nie je mechanizmus, ako ich donútiť, ale ak chceme hokej v Trnave ochrániť, musíme mu pomôcť. Najmä teraz. Marec sme prežili a rodičia "necukli". Uvidíme, či nás budú chcieť a hlavne môcť držať nad vodou aj ďalej.

Vieš nám trošku poodkryť aj zdroje financovania klubu? 

Fungovanie zimného štadióna platí mesto Trnava, takže to je náš jasne najväčší partner. Okrem prevádzky zimného štadióna dostávame z mesta ročnú dotáciu 35 000 EUR. Z trnavského kraja dostaneme na sezónu okolo 10 000 EUR, záleží na tom, aké projekty dokážeme vymyslieť a predostrieť. Okrem týchto peňazí sa nám minulý rok podarilo urobiť projekt pre všetky kluby v kraji – Trnava, Skalica, Senica a Piešťany. TT SK podporil hokejové deti a tie mohli v lete stráviť týždeň v kempe Hokejová škola Kopecký. Kraj zaplatil 13 detí a 2 pozvali do kempu Kopeckí. Z nášho Klubu to boli 4 chalani, ktorých rodičia by kemp nezvládli zaplatiť. Z rôznych dôvodov. Zo štátu dostávame na jedného mládežníka zhruba 141 Eur a aj pár centov k tomu, nejaké peniaze sme dostali zo SZĽH tento rok na mužov, nejaké platby sme ešte nedostali. Najstabilnejším partnerom nášho Klubu sú rodičia. Od nich máme na sezónu zhruba 115 000 EUR. S nimi môžeme rátať. V Trnave sa nám začalo dariť aj s partnermi. Cez nich buď cez tovarové plnenie, ale aj cez finančné dostaneme do Klubu 200 000 a viac tisíc na sezónu. Napokon, rodičia dostávajú vyúčtovanie z Klubu, takže oni a aj naši partneri vedia ako na tom sme.

Bude sa náš trnavský klub musieť, po vzore mnohých iných, uchýliť k prepúšťaniu zamestnancov? Aký máš na to názor?

Či si to niekto uvedomuje, alebo nie, patríme a možno aj sme najväčšia skupina ľudí, ktorí sú závislí na nejakej činnosti. Ak zvážime koľko je športov, klubov, športovcov, trénerov a ľudí zarábajúcich v športe, sme masa ľudí. Bohužiaľ, štát sa k športu a ani ku kultúre nespráva tak, ako by mal, preto je dnes v športe obrovské množstvo živnostníkov. Nie zamestnancov, ale živnostníkov. Nemáme na odvody, a to by mohol vyriešiť štát, a preto nútime športovcov a trénerov byť živnostníkmi. Už som povedala, že urobím všetko preto, aby sa nám nerozpadol Klub a aby som vedela zohnať peniaze na platy pre trénerov, pre ktorých je to hlavný príjem do ich rodín. To je momentálne alfa a omega prežitia nášho Klubu. Aj preto som požiadala rodičov o pomoc a súčinnosť. Ak stratím trénerov, s ktorými pracujeme aj na ich napredovaní, bude trvať dlho, aby sme si vychovali nových. Bolo by to pre náš hokej zlé. Ono tréneri rotujú, ale prísť o nich všetkých a naraz by mohlo Klubom zamávať. A aký mám názor na to, že Kluby už začali prepúšťať?  Je to veľmi nešťastné a krajné riešenie. Ja nemám mužov profíkov, sme len amatérski športovci. Ak ale niekto robí šport na profesionálnej úrovni a po 3 týždňoch problémov nechá športovcov bez príjmu, to je zlý signál  a nesvedčí to o serióznosti Klubov. Táto téma by bola debatou nadlho. Je tu veľa aspektov: zlyhanie štátu, nenásytnosť a „vychcanosť“ majiteľov, zlé postavenie športovcov a trénerov. A aj preto náš šport, aj keď sa tvári, má od profesionality ďaleko na míle... Do športu sa vnáša politika a aj politici používajú športovcov len pri úspechu, ako náhle sa vyskytne problém, šport sa dostáva na pokraj záujmu našej spoločnosti. Pritom v Kluboch nemá ísť len o pokus vychovať vrcholového športovca, v športe by malo ísť o viac – šport sa musí stať prevenciou pred chorobami, musí zabezpečovať zdravý vývoj dieťaťa a neskôr aj dospelého jedinca. Investície do športu sa nám vrátia stonásobne –eliminujeme civilizačné ochorenia, nebudeme vychovávať generáciu invalidných  dôchodcov, vychováme slušných ľudí, zvyknutých tvrdo pracovať. Verím, že sa môže niečo zmeniť aj v tejto oblasti. Na Ministerstve školstva má na starosti šport Ivan Husár, ktorý na koncepcii športu pracoval dlho a viem, že má aj „politické krytie“ na to, aby niečo zmenil. Verím že sa na to nájdu aj zdroje a veci sa môžu zmeniť. Šport si to určite zaslúži.

Ako vnímaš  situáciu v SR športe z globálneho pohľadu? Si zástanca katastrofických alebo optimistických scenárov? 

Ja nikdy nevidím veci katastroficky. Verím, že čo nás nezabije, to nás posilní. Veď víťazi to nikdy nevzdávajú, lebo tí, čo to vzdajú nikdy nezvíťazia....